Najskôr si vysvetlime, čo pri farboslepote nefunguje správne. Oko by sme mohli prirovnať ku televízoru – keď sa naňho pozrieme zblízka, vidíme tri farby. Červenú, zelenú a modrú. Kombináciou týchto troch sa dá namiešať každá farba, aká existuje. Ak televízor poškodíte a prestane ukazovať napríklad zelenú, všetky farby uvidíte inak. Tak je to aj v oku, len u ľudí je to dedičné a len občas sa tak stane mechanickým poškodením.
Po priznaní k chorobe väčšina ľudí najskôr neverí. Neviem, prečo je to tak, ale zatiaľ si všetci mysleli, že si z nich strieľam. Prvou otázkou teda je, či nevidím absolútne žiadne farby. Takto postihnutých ľudí je na svete menej ako 0,003%. Inak povedané, trpí ním 1 človek z tridsať tisíc a vo väčšine prípadov je chyba v mozgu, nie v oku, teda je to porucha vnímania a nie videnia.
Neuvedomujete si, že na otázku, ktorú väčšinou položíte aku druhú, tj. čo vidíš inak, odpovedať nemôžme. Ako som už písal, farbosleposť je dedičná, oko máme poškodené od narodenia a nevieme porovnať, ktoré farby vy vidíte inak. Môžeme vám povedať, či máme protanopiu či deuteranopiu, čiže ktoré farby nerozoznávame.
Po zaručenej spŕške otázok "aká je táto farba? A táto? A to auto? A ten nápis? ..." sa väčšinou pýtate, či môžme šoférovať. To už záleží na jednotlivcovi, ako veľmi sú zrakové bunky poškodené. Ja na tom až tak zle nie som a teda vodičák budem môcť mať. Keď sa toto ľudia dozvedia, pýtajú sa, ako rozoznáš či môžeš ísť na semafore? Poprvé, keď človek nerozozná zelenú a červenú, je to už veľmi silné štádium ochorenia, podruhé, na semafóre farby vidieť nemusím – ak svieti horné svetlo nejdem, ak dolné, idem.
Tak vás všetkých žiadam: predtým, než nám začnete klásť takéto hlúpe otázky, prosím vás, zamyslite sa trochu. Potom nebudeme vyzerať hlúpo ani my, ani vy...